Július Binder osemdesiatročný - legenda v ústraní

Autor: Oľga Vavrová | 8.9.2011 o 13:20 | (upravené 8.9.2011 o 13:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  59x

V týchto dňoch sa  dožíva 80 rokov významný slovenský vodohospodársky odborník, projektant a staviteľ, ktorého meno už navždy zostane spojené s Vodným dielom Gabčíkovo - Nagymaros. Július Binder, ten známy riaditeľ štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, zohral v 90. rokoch minulého storočia rozhodujúcu úlohu v slovenskom zápase o dokončenie a sprevádzkovanie tohto významného vodného diela na Dunaji, čím pred okamžitým zbúraním alebo postupnou devastáciou dokázal pre našu krajinu a pre naše hospodárstvo zachrániť mnohomiliardovú investíciu s obrovským potenciálom ekonomických a ekologických prínosov do budúcnosti.

 

Nebol, pravdaže, sám v tom zložitom a dlhom zápase proti až nenávistnému náporu maďarských nacionalistických a politických síl, proti extrémnym  domácim i zahraničným ochranárom a kozmopolitným odporcom vodných diel, proti tvrdému lobistickému tlaku z dôležitých medzinárodných centrál, ktorý mnohých vtedajších československých politikov vystrašil, mnohí váhali a niektorí aj kolaborovali.  Ale v tejto republike i za jej hranicami každý, azda aj jeho neprajníci, protivníci a závistlivci uznávajú, že bez Bindera, bez jeho odvahy, húževnatosti či až uvzatosti, obdivuhodného osobného nasadenia a výnimočných organizátorských schopnosti by bol výsledok celkom určite iný.

V pohnutých časoch zásadných politických zmien na prelome 80. a 90. rokov bolo veľmi ľahké označiť dlho pripravovaný a s problémami  realizovaný československo-. maďarský projekt energetického, protipovodňového a plavebného využitia Dunaja  ako výplod stalinskej  gigantománie, ktorý sfanatizovaní ochranári považovali aj za ekologický zločin komunistov a maďarskí nacionalisti v ňom videli  potvrdenie nenávidenej trianonskej hranice s niekdajším félvídekom. Výbušná zmes politických, populistických, nacionálnych a ešte všelijakých iných záujmov urobila z vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros svetovo známu kauzu, ktorú riešili v Európskej únii, ba dostala sa i do amerického Kongresu.  Nedokončiť, zbúrať! – znelo vtedy ako prejav novučičkej demokracie demonštrujúcich más na dunajských brehoch  a všelikde inde. A nechýbalo veľa, aby...

Inžinier Binder v r.1991 prevzal vedenie v štátnom podniku Vodohospodárska výstavba, ktorá investorsky zabezpečovala výstavbu dunajského vodného diela. Vedel predovšetkým jedno:  vodné dielo pripravované a projektované stovkami najlepších slovenských, českých a maďarských odborníkov z desiatok vedeckých ústavov, vysokých škôl a špecializovaných pracovísk sa musí dokončiť, lebo len tak preukáže, že  nebolo ekologickou katastrofou, ani ekonomickým zločinom, ani  technickým bastardom Varšavskej zmluvy a sovietskej rozpínavosti. Ako uznávaný odborník, výnimočný manažér, v neposlednom rade i vlastenec a dobrý človek  dokázal vo veľmi krátkom čase  spojiť sily veľkých pracovných tímov a nadchnúť ich pre bezprecedentný heroický počin - za 9 mesiacov sa v Čunove vybudovalo nové vodné dielo, v plnej miere suplujúce funkcie vybudovaného stupňa v Dunakiliti,  ktoré  Maďarsko odmietlo uviesť do prevádzky v blahej nádeji, že turbíny gabčíkovskej hydroelektrárne zhrdzavejú, lebo z Dunakiliti cez prívodný kanál dunajskú vodu nikdy nedostanú.  Dunaj do Gabčíkova však dorazil z Čunova, kde  po prehradení koryta v októbri 1992 Vodohospodárska výstavba  vybudovala ešte mohutné protipovodňové zátarasy, ďalšiu elektráreň, ale aj divokú vodu pre vodné športy s rekreačným zázemím a dala priestor pre galériu moderného umenia Danubiana.  Navyše tým, že prehradzovací stupeň vodného diela sme po maďarskom rezolútnom odmietnutí museli presunúť o pár kilometrov vyššie do Čunova a teda na výsostne územie Slovenska, sme  legálne a legitímne získali kľúče od Dunaja. A to znamená veľmi veľa . Maďarská strana si to, na svoju škodu, uvedomila síce už dávno ale zároveň definitívne neskoro –  v oné pamätné októbrové ráno pred 19 rokmi, keď stovky nákladných tatroviek začali sypať kameň do Dunaja. Vtedy, 24. októbra 1992  sme to prehradením Dunaja v Čunove a uvedením vodného diela Gabčíkovo do prevádzky  vyhrali de facto a 25. septembra 1997 v Haagu de jure. Vďaka, pán riaditeľ!

Tieto udalosti už patria do histórie a celkom prirodzene ustupujú do úzadia. Ale boli a pre novovzniknutú Slovensku republiku mali kľúčový význam!  Možno ako malý a asi  historicky aj trochu zakríknutý národ sme, žiaľ, nikdy nedocenilili veľkosť nášho víťazstva na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, nedokázali sme sa  z neho tešiť a posilniť svoje sebavedomie na razantnejší postup v presadzovaní haagskeho rozsudku v praxi. Nuž, čo už...

Doc. Ing.Július Binder, Dr.h. c. aj v svojej osemdesiatke zostáva činorodým človekom. Hoci mu zdravotný stav už občas kladie do cesty nejaké prekážky, pracuje, dokonca projektuje, externe prednáša na STU, pôsobí  v kultúrnych spolkoch slovenskej inteligencie a národovcov. S vodným dielom na Dunaji zostáva v spojení ako člen vládnej komisie pre rokovanie s Maďarskom o rozsudku MSD v Haagu. Je spokojný?

„Áno, život mi ponúkol mnoho príležitosti, aj náročných ale radostných. A ja som nič iné nerobil, len som sa snažil ich naplniť.“

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?